Tento film je jeden z najpodivnejších, ktoré som v poslednej dobe videl. Dlho som rozmýšľal, čo o ňom napísať, pretože sa dotýka témy, ktorá v našich končinách vyvoláva pohŕdanie a odpor.
Nedávno sa na súťaži krásy zúčastnilo jedno dievča, ktoré malo tú chybu že predtým tancovalo v nejakom rakúskom nočnom klube. Pravdepodobne aj vyhrala tú súťaž a to vyvolalo dosť veľkú vlnu nenávisti voči nej. Ona vraj tancovala v tom bare iba v nohavičkách.
S týmto názorom som sa stretol aj vo vlastnej rodine. Keď som namietal, že sa nejednalo o kandidatúru na miesto veľvyslanca v OSN a že v súťaži krásy je hlavným merítkom krása a vystupovanie dievčat, dostal som zakaždým odpoveď že sa to nehodí. Bez ohľadu na moje ďalšie argumenty som bol permanentne odbíjaný tou istou odpoveďou. Nehodí sa to, ona je chamtivá, atď.
Je zaujímavé, že terčom útokov sú práve dievčatá, ktoré sa živia v obchode so sexom. Je jednoduché hádzať všetku špinu na ne a veľkoryso prehliadať samotnú prapríčinu sexuálnych obchodov. Tou je totiž mužská túžba po sexe a ochota za tieto služby platiť. Tam, kde je záujem sa okamžite objavuje niekto, kto je ochotný na tom zarábať peniaze. Považovať druhú stranu za vinníka je preto strašne nespravodlivé. Pokiaľ bude existovať ochota platiť zo strany mužov, budú aj existovať rôzne formy sexuálnych služieb.
Vo filme Sex po telefóne sa stretávame s dievčatami, ktoré sedia pri telefóne a čakajú na zavolanie. Keď niekto zavolá, rozprávajú sa s ním a podľa jeho želaní pokračujú alebo v rozhovore, alebo spolu s ním vzdychajú, zatiaľ čo on masturbuje. Hlavnou hrdinkou je jedna čierna herečka, ktorá nemôže získať poriadnejšie miesto. Príčina? Odmieta ukázať svoje prsia. Hneď na začiatku filmu sa odohrá jedna takáto scéna a pokiaľ ste priaznivcami šialených hrdinov Quentina Tarantina (scenáre k filmom Takí normálni zabijaci, Pravdivá romanca a Pulp Fiction), tak si v nej môžete vychutnať tohoto scenáristu, režiséra a príležitostného herca.
Na zvýšenie príťažlivosti filmu siahli aj po Naomi Campbell a Madonne, ktorá sa tam blysne vetičkou o prepichnutom klitorise. Hrajú dokopy pár minút, preto na výslednom filme veľa nezavážia. Hudba pochádza od Princa a pochádza väčšinou z už známej produkcie tohoto malého čierneho perverzáka (ako sa s obľubou sám tituluje).
Na zvýšenie svojho sebavedomia sa herečka zamestná ako telefonistka. Dostane číslo šesť (tak sa aj volá originálny film; Girl 6). Má hlas, ktorý vo mne vyvolával predstavu, že presne takýto hlas by mala mať dievčina, ktorá robí túto prácu. Keď by ste počuli iba ten hlas, vaša predstavivosť by vytvorila obraz naozaj perfektnej baby na druhom konci linky, ktorá iba čaká na vaše zavolanie.
Film natočil černošský režisér Spike Lee a preto v ňom hrajú skoro samí černosi. Paradoxné je, že hneď v úvode sa hrdinka dozvie, že za telefónom bude robiť belošku. Spolu s ňou sa to dozvedajú aj rôzne Portorikánky a Mexičanky. Z tej vety je náhle cítiť taký rasizmus, až to človeka v kresle zamrazí. Ale to je pre tohoto čierneho režiséra typické.
Nemyslite si, že väčšina klientov telefonuje iba za účelom vlastnej masturbácie. Nájdu sa samozrejme aj takí, mnohí však volajú kvôli najrozličnejším problémom. Niekoho opustila žena, inému umiera matka a iný sa doma nudí a potrebuje spoločnosť. Práve takéto telefonáty sú na filme najzaujímavejšie. Dozviete sa veľa o ľudských problémoch.
Číslo 6 má veľké nadanie pre takúto prácu. Po čase si väčšina stálych klientov pýta práve ju, pretože zistili, že sa s ňou môžu do sýtosti porozprávať. Samozrejme, takáto práca má aj určité riziko. Tým sú rôzni maniaci, ktorí s obľubou telefonujú týmto dievčatám a kochajú sa v strachu, ktorý im spôsobujú. Ani hlavná hrdinka sa tomu nevyhne.
Tento film by som aj napriek jeho kvalitám nedoporučoval bežnému divákovi. Odišli by ste z kina sklamaní. Pokiaľ ale holdujete aj náročnejším dielam, je dobré si tento film pozrieť. Myslím, že vám spomienky naň vydržia dosť dlho.
Hrajú: Theresa Randleová, Isaiah Washington, Spike Lee
Nedávno sa na súťaži krásy zúčastnilo jedno dievča, ktoré malo tú chybu že predtým tancovalo v nejakom rakúskom nočnom klube. Pravdepodobne aj vyhrala tú súťaž a to vyvolalo dosť veľkú vlnu nenávisti voči nej. Ona vraj tancovala v tom bare iba v nohavičkách.
S týmto názorom som sa stretol aj vo vlastnej rodine. Keď som namietal, že sa nejednalo o kandidatúru na miesto veľvyslanca v OSN a že v súťaži krásy je hlavným merítkom krása a vystupovanie dievčat, dostal som zakaždým odpoveď že sa to nehodí. Bez ohľadu na moje ďalšie argumenty som bol permanentne odbíjaný tou istou odpoveďou. Nehodí sa to, ona je chamtivá, atď.
Je zaujímavé, že terčom útokov sú práve dievčatá, ktoré sa živia v obchode so sexom. Je jednoduché hádzať všetku špinu na ne a veľkoryso prehliadať samotnú prapríčinu sexuálnych obchodov. Tou je totiž mužská túžba po sexe a ochota za tieto služby platiť. Tam, kde je záujem sa okamžite objavuje niekto, kto je ochotný na tom zarábať peniaze. Považovať druhú stranu za vinníka je preto strašne nespravodlivé. Pokiaľ bude existovať ochota platiť zo strany mužov, budú aj existovať rôzne formy sexuálnych služieb.
Vo filme Sex po telefóne sa stretávame s dievčatami, ktoré sedia pri telefóne a čakajú na zavolanie. Keď niekto zavolá, rozprávajú sa s ním a podľa jeho želaní pokračujú alebo v rozhovore, alebo spolu s ním vzdychajú, zatiaľ čo on masturbuje. Hlavnou hrdinkou je jedna čierna herečka, ktorá nemôže získať poriadnejšie miesto. Príčina? Odmieta ukázať svoje prsia. Hneď na začiatku filmu sa odohrá jedna takáto scéna a pokiaľ ste priaznivcami šialených hrdinov Quentina Tarantina (scenáre k filmom Takí normálni zabijaci, Pravdivá romanca a Pulp Fiction), tak si v nej môžete vychutnať tohoto scenáristu, režiséra a príležitostného herca.
Na zvýšenie príťažlivosti filmu siahli aj po Naomi Campbell a Madonne, ktorá sa tam blysne vetičkou o prepichnutom klitorise. Hrajú dokopy pár minút, preto na výslednom filme veľa nezavážia. Hudba pochádza od Princa a pochádza väčšinou z už známej produkcie tohoto malého čierneho perverzáka (ako sa s obľubou sám tituluje).
Na zvýšenie svojho sebavedomia sa herečka zamestná ako telefonistka. Dostane číslo šesť (tak sa aj volá originálny film; Girl 6). Má hlas, ktorý vo mne vyvolával predstavu, že presne takýto hlas by mala mať dievčina, ktorá robí túto prácu. Keď by ste počuli iba ten hlas, vaša predstavivosť by vytvorila obraz naozaj perfektnej baby na druhom konci linky, ktorá iba čaká na vaše zavolanie.
Film natočil černošský režisér Spike Lee a preto v ňom hrajú skoro samí černosi. Paradoxné je, že hneď v úvode sa hrdinka dozvie, že za telefónom bude robiť belošku. Spolu s ňou sa to dozvedajú aj rôzne Portorikánky a Mexičanky. Z tej vety je náhle cítiť taký rasizmus, až to človeka v kresle zamrazí. Ale to je pre tohoto čierneho režiséra typické.
Nemyslite si, že väčšina klientov telefonuje iba za účelom vlastnej masturbácie. Nájdu sa samozrejme aj takí, mnohí však volajú kvôli najrozličnejším problémom. Niekoho opustila žena, inému umiera matka a iný sa doma nudí a potrebuje spoločnosť. Práve takéto telefonáty sú na filme najzaujímavejšie. Dozviete sa veľa o ľudských problémoch.
Číslo 6 má veľké nadanie pre takúto prácu. Po čase si väčšina stálych klientov pýta práve ju, pretože zistili, že sa s ňou môžu do sýtosti porozprávať. Samozrejme, takáto práca má aj určité riziko. Tým sú rôzni maniaci, ktorí s obľubou telefonujú týmto dievčatám a kochajú sa v strachu, ktorý im spôsobujú. Ani hlavná hrdinka sa tomu nevyhne.
Tento film by som aj napriek jeho kvalitám nedoporučoval bežnému divákovi. Odišli by ste z kina sklamaní. Pokiaľ ale holdujete aj náročnejším dielam, je dobré si tento film pozrieť. Myslím, že vám spomienky naň vydržia dosť dlho.
Hrajú: Theresa Randleová, Isaiah Washington, Spike Lee
Rok: 1996
Komentáre
Zverejnenie komentára